Príbeh trochu inak (1 – 3)

1.

Nízka starenka s prešedivelími  vlasmi stála na prašnom chodníku a zamyslene pozerala na starý dom, ktorý mal pre ňu zvláštne čaro…Celé okolie obklopovali tmavé stromy s obrastenými korunami. Obloha bola sivobiela a z divých mračien padali veľké kvapky ako škrupina z orecha. Starenka sa ešte pevnejšie zahalila do dlhého, tmavého plášťa. Na tvári mala výraz plný zúfalstva a bolesti. Pripadala si akoby v nej čosi dávno umrelo a pohľad na ten dom v nej jatril dávne rany.

     Prvá slza jej  stekala pomaličky po líci a nežne hladila pokožku starenky. Zdvihla pohľad a zahľadela sa do starého a špinavého okna, ktoré hoci bolo najvyššie,  dovidela doň.  Tak ako napoly dúfala bol tam. Muž s čiernymi vlasmi tiež pozeral na ňu. Bol smutný rovnako  ako ona? Pýtala sa sama seba a v mysli zaletela do oveľa krajších, a komplikovanejších čias… 

V mysli som prehľadávala spomienky a našla presné tú, ktorú som hľadala. Tá spomienka bola najjasnejšia zo všetkých, pretože presne tam sa to všetko začalo. Znovu som bola krásne, mladé dievča, ktoré bolo  najodvážnejšie a priblížila sa k tomu starému domu na konci mesta. Vraj je znovu obývaný – potomok pôvodných majiteľov sa vrátil.

„Celé je to hlúpe.“ Zašomrala som si sama pre seba. „Možno videli prelud alebo čo.“ Pomaly som sa priblížila k dverám a mykla kľučkou s pocitom istoty, že bude zamknuté. Lenže nebolo a dvere sa pootvorili.

„Ach, Elena čo si to vyviedla? Vlámať sa do cudzieho domu? Super.“  Zašomrala som si sama pre seba. Cez malú škárku som zbadala v kozubepukotať oheň a tak som zo zvedavosti odchýlila dvere ešte trochu. Naskytol sami pohľad na starožitný nábytok ako vystrihnutý zo starých kaštieľov. Vošla som dnu čudujúc sa sama sebe akú mám zrazu odvahu a akej hrubosti som schopná.

„Ahoj.“ Pozdravil ma jemný mužský hlas.

Rýchlosťou blesku som sa otočila a zbadala nádherného, tmavovlasého muža stáť za mnou. Ako sa tu tak zrazu zjavil? Nechápala som.

„Prepáčte…Ja len…Bola som zvedavá kto tu teraz býva…Tento dom bol dlho opustený…“ koktala som a pohľadom uhýbala jeho zvláštnym , naraz nepriateľským očiam.

„Ale už pôjdem…“

„Chceš odísť bez toho aby si mi povedala aspoň svoje meno?“ opýtal sa ma rozhorčene a jeho výraz sa zmenil na presný opak. Rázom z neho vyžarovala slušnosť , galantnosť a obrovská charizma.

„Som Elena.“ Predstavila som sa.

„Ja som Damon.“ Tiež mi prezradil svoje meno a úctivo pobozkal chrbát ruky ako sa to robilo v starých filmoch. To gesto staré ako svet na mňa urobilo dojem. On sa usmial a teraz moje obe ruky držal v tých svojich. Nebolo to nepríjemné.

Chvíľu sme sa rozprávali a ja som zistila, že je veľmi slušný a pravý gentleman. Vraj pred pár týždňami dokončil univerzitu a tak chcel zmeniť svoje pôsobisko a to je ten dôvod prečo sa presťahoval sem do nášho malého mestečka, ktoré je jeho rodiskom. Po chvíli odišiel z veľkej obývačky, ale mne prikázal sa pohodlne usadiť na jeho starodávnej pohovke. Poslúchla som.

Netrvalo dlho a vrátil sa. Prisadol si ku mne a tváril sa akoby sme sa nepoznali nanajvýš len pár minút, ale mesiace.

„A čo tvoja rodina?“ opýtala som sa ho a dúfala som, že to neznie bezočivo.

„Rodičia už nežijú, s bratom sa nestretávam a nikoho iného nemám“  svoju minulosť zhrnul do jednej vety a ja som bola prekvapená ako veľmi sa podobá na tú moju.

„To mi je ľúto…“ šepla som. „Ani moji rodičia už nežijú. Zomreli pri autonehode.“

„Tak aspoň máme niečo spoločné.“  Zasmial a ja som nevychádzala z údivu ako rýchlo mení svoju náladu.

Napokon som u toho zvláštneho muža zostala až do večera. V mobile som si našla niekoľko zmeškaných hovorov a správ od Caroline. A tak som jej v rýchlosti cestou domov napísala: Som v poriadku. Zajtra ti to vyrozprávam.

Doma ma čakala vydesená teta, ale nebolo to kvôli môjmu zmiznutiu. Môj mladší brat Jeremy sa zase niekde flákal.

„Jenna?“ zavolala som na ňu z našej kuchyne. Sedela na pohovke pred televízorom a zožierala sa.

„Áno?“

„Poznáš Salvatorovcov?“  opýtala som sa jej a v žalúdku som pocítila jasnú nervozitu.

„Je to rodina zakladateľov… Živí zostali len ich dvaja synovia.“ Odpovedala mi bez otázky na konci: „Prečo?“ Zrejme bola až príliš zožieraná mojím problémovým bratom a tým, že je zrejme otrasným rodičom s čím nesúhlasím.

„No dobre idem do postele…“ rozlúčila som sa s ňou, ale ešte z prvého schodu som sa vrátila a napokon ju  na dobrú noc pobozkala so slovami: „Netráp sa. Ak do hodiny nepríde, sama ho nájdem a nakopem mu ten jeho nezodpovedný zadok“

Trochu sa pousmiala a ja som o niečo spokojnejšia vyšla hore do svojej izby.  Nestihla som ešte nič poriadne urobiť a zazvonil mi mobil.

„Prosím?“ ozvala som sa s pomyslením, že to bude dozaista Caroline, ktorej nedá spávať  svedomie, pretože ma tam nechala samú.

„Ahoj to som ja Damon.“ Predstavil sa muž s príťažlivým hlasom.

„Odkiaľ máš moje číslo?!“

„Ty si mi ho dala sama.“ Odpovedal mi pobavene.

„Aha, prepáč…Ja len som nečakala, že mi zavoláš…A už vôbec nie tak skoro…“ ospravedlňovala som sa s pocitom, že si musí o mne myslieť čo som to ja za hlupaňu.

Prekvapivo sa rozosmial a ja som zdola začula menej pozitívne zvuky.

„Mladý pán, nikam nejdeš!“  kričala Jenna. „Nevšimol si si, že už máš dve hodiny po večierke?“

„Jenna nechaj ma na pokoji!“ zvolal môj brat naštvane. „Nie je to tvoja vec!“

„Ale je! Bol si zverený do opatery mne nie tej bande feťákov, s ktorou sa vláčiš!“ pustila sa doňho a ja som svoju tetu nespoznávala. Nikdy nemala nejaké prísne výchovné metódy a ešte nikdy som ju nepočula zvýšiť hlas. „TY SI FAJČIL?!“

„Haló? Si ešte na telefóne?“  Zažiadal si o moju pozornosť.

„Áno, len som zisťovala čo sa deje…“ vzdychla som si. „Teta Jenna hreší môjho brata Jeremyho…“

„Jenna? To ona sa o vás stará?“ opýtal sa ma zvedavo. „Aká je? A koľko máš vlastne rokov?“

Teraz som sa zasmiala ja. „Toto má byť výsluch?“ nevyhla som sa otázke, ale i tak odhodlaná odpovedať. „ Je skvelá…Vzdala sa vlastného života len aby sa o nás postarala a môj brat jej to vôbec neuľahčuje…“

„Asi by si zaslúžil pár faciek…“

„To áno.“ Neubránila som sa úsmevu.

„Ešte si mi neodpovedala na otázku“ pripomenul mi.

„Je to také dôležité?“ nechápala som

„Povedal by som, že aj áno.“

„Mám sedemnásť.“

 

 

2.

„Môžem vedieť kam ma to berieš?“ opýtala som sa ho netrpezlivo.

Neodpovedal , pohľad stále upieral na cestu a len sa usmial.

„Poznám svoje práva!“

„To ti je so mnou tak zle?“  prevrátil oči istý si mojou odpoveďou.

„Damon!“ zvolala som jeho meno a to akosi zaúčinkovalo na tohto tajomného mladíka.

„Od kedy únosca svojej obeti prezradí prvotný plán?“ pokrútil hlavou s preňho  typickým úškrnom, na ktorý som si už za tých pár chvíľ strávených v jeho spoločnosti,  zvykla.

„Takže toto je únos…No skvelé.“ Skonštatovala som namosúrene , ale aj tak som sa musela usmiať. Pohodlne som sa oprela a o sedadlo auta a zavrela oči. Nechala som sa unášať spomienkami s pred pár dní… Od chvíle čo som stretla Damona mi nedal pokoj. Myslela som si, že na mňa zabudne len čo prekročím prah jeho domu, ale mýlila som sa. Obom nám prospievalo tráviť spolu čas, pretože obaja sme sa začali znova usmievať.

A to si všimla aj moja priateľka Caroline. Na druhý deň po tom čo som stretla Damona ma po škole vytiahla do MysticGrillu aby ma vyspovedala.

„Ja som naozaj zvedavá ako vyzerá!“ nadchýnala sa pri predstave čiernovlasého krásavca s dobrým telom. Pre ňu typické.

„A si si istá, že len čo ťa zbadá skočí po tebe, čo?“ povedala som jej trochu ironicky. Caroline bola vždy taká:  sebavedomá, krásna blondína, ktorá bola navyše aj populárnou a dostala vždy všetko čo si zaumienila. Ťažko sa jej znášalo, že sa o mňa zaujíma istý tajomný neznámi. Brala to ako osobnú prehru.

„A čo tvoj brat?“ prebral ma zo zamyslenia Damon. „Ešte stále tvojej tete spôsobuje vrásky na tvári?“

Otvorila som oči a pozrela som na cestu. Všade okolo nás boli stromy. Kam ma to dopekla berie?

„Áno.“ Priznala som nešťastne. „Z časti dúfam, že konečne dospeje a uvedomí si svoje chyby…“

„Pokúšala si sa mu dohovoriť?“

„Samozrejme…Nespočetne veľa krát…“ povzdychla som si. „Niežeby ma počúval.“

„Aspoň máš stále šancu a nádej…“  povedal mi ponurým hlasom. Znova šmahom ruky zmenil náladu.

„Tak ako si ti nemal pri svojom bratovi?“ vyletelo so mňa skôr než som si to dokázala uvedomiť.

„Áno. On ťa podľa mňa vníma ako autoritu, ktorou pohŕda a ktorá ho stále poučuje…“ Tak ako už niekoľko ráz pred tým opäť zahovoril moju otázku a poriadne mi neodpovedal. Zdalo sa, že minulosť už nechal za sebou, nechce sa o nej baviť a bodka. Odrazu sme zastavili na kraji cesty. Vystúpil, prešiel na moju stranu a otvoril mi dvere.

Zaváhala som.

„Čo je?“ nechápal a a na tvári sa mu zjavil úškrn ako pred chvíľou v aute.

„Čo ak si nejaký masový vrah alebo čosi také?“ odpovedala som mu otázkou.

Zasmial sa. „Neboj sa, nie som.“

„Asi to predsa len risknem.“ Usmiala som sa a vystúpila. Zamkol auto a vykročili sme do lesa.

„Vieš aká je výhoda priateliť sa s tebou?“ načrtol nečakane.

„Nie.“

„Vo voľnom čase ma navštevujú krásne blondínky.“  Odpovedal mi pobavene a pri tom jedným okom pozoroval moju reakciu.

„Čože Caroline urobila?!“ zvolala som absolútne rozhorčene. Aj toto sa na ňu nenormálne podobalo. Tá trúfalosť!

„Takže sa volá Caroline…“ na tvári sa mu objavil hraný zasnený výraz.

„Kam vlastne ideme?“ Položila som mu túto otázku znova a strohosť v mojom hlase jasne rozpoznal.

„Prejsť sa do lesa…Ukážem ti miesto odkiaľ budeme mať perfektný výhľad na mesto.“ Prezradil mi konečne a vyzeral sťaby stelesnená spokojnosť.

„Uf, takže túra.“ Skonštatovala som.

„Žiarliš?“

„Nie.“

„Ale áno.“ Vyhlásil istý si sám sebou.

* * *

Výlet sa vydaril a s Damonom sme sa ešte viac zblížili. Z minúty na minútu sa z tajomného mladíka stal vtipný chlapec, ktorý si zo mňa rád uťahoval a pozorne si vypočul každé moje slovo alebo každý môj názor. Bol veľmi galantný, pozorný a inteligentný. Jednoducho mal všetko čo mi inklinovalo…

„Aha, tam je to dievča.“ Zdvihol pohľad a uprel ho na vchod do MysticGrillu. Tiež som sa tam pozrela a zbadala Caroline a moju ďalšiu priateľku Bonnie. Akoby vycítila môj pohľad, otočila sa a trochu závistlivo mi ho opätovala. Obe zamierili k nám, ale zdalo sa, že Bonnie to nie je pochuti.

„Ahojte.“ Pozdravila nás Car a oslnivo sa usmiala.

„Ahoj.“ Odzdravila som ju. „Damon, toto sú moje priateľky Bonnie a Caroline. No vlastne Car už poznáš však?“ neodpustila som si otázku.

„Hm, kdeže ste sa celý deň túlali?“ opýtala sa nás Caroline a bolo jasne vidieť, že ju to zaujíma viac ako by malo. Absolútne ignorovala moju otázku, dokonca ju ani neprekvapila.

„Boli sme sa prejsť a napokon sme zakotvili tu v Grille.“ Odpovedal jej Damon, ktorý sa rozhliadol okolo. „Nebol som tu celú večnosť.“

„Tak ste mali pekný deň.“ Povedala Bonnie a prísne pozrela na svoju blonďavú priateľku. „Takže mi už pôjdeme. Maj sa Elena.“

„Ahoj uvidíme sa neskôr.“

Damon bez slova dopil svoj bourbon a zodvihol sa.

„Slečna môžem vás odprevadiť domov?“ opýtal sa ma s nežným úsmevom.

„Ó, samozrejme pane.“ Pokračovala som v jeho hre.

Spoločne sme nasadli do jeho auta a v tichosti ma odviezol až k domu. Vystúpil a znovu mi otvoril dvere na aute.

„Ty si sa mi asi prisnil.“ Pokrútila som neveriacky hlavou nad jeho zvláštnymi, starými, ale za to vyberanými spôsobmi.

„Asi to bude znieť ako totálne klišé, ktoré odznelo snáď v tisíckach filmoch, ale dnes mi bolo s tebou dobre.“ Povedal mi už pri dverách.

„Áno znie to ako klišé.“ Zasmiala som sa. „Ale aj mne bolo dobre hoci som najprv nesúhlasila s mojím únosom.“

Tiež sa zasmial. „Ktorej obeti sa páči, keď ju unesú…“

Chcela som mu čosi povedať, niečo podobne trefné, ale v tej chvíli sa naše pery spojili. Bolo to čosi čo som nečakala…Možno by ma menej prekvapilo keby mi na rozlúčku znova pobozkal chrbát ruky alebo vlepil bozk na čelo.

Práve vo chvíli, keď ma držal vo svojom pevnom a láskyplnom objatí sa otvorili dvere a zjavila sa v nich Jenna.

„Elena?“ ozvala sa.

„Dobrú noc.“ Rozlúčila som sa s ním nechcene.

„Ešte sa uvidíme.“ Sľúbil mi a otočil sa na odchod. „Dovidenia Jenna.“

 

 

3.

Od toho večera sme sa stali s Damonom nerozlučnými. Stále sme chodili spolu na výlety a veľa času som strávila aj v jeho dome. K nám som ho pochopiteľne veľa nevodila lebo Jenne akosi nepadol do oka. Teraz som sedela v kuchyni a sledovala tetu ako sa urýchlene pripravuje na nejakú schôdzku v Grille.

„Nazval ma Jenna! Jenna!“ zopakovala snáď už po desiaty krát.

„Keby si bola moja mama mohol by ťa nazvať pani Gilbertová…“  bránila som ho. „Takže si to u teba pokazil, pretože ťa pri prvom stretnutí nazval krstným menom?“

„Vypnuté alebo rozpustené vlasy?“ opýtala sa ma bez odpovede a trochu si vydvihla vlasy aby mi jeden tip účesu predviedla.

„Jednoznačne  rozpustené.“ Vzdychla som si. „A neodpovedala si mi.“

„Pokazil to už len tým, že ťa bozkával pred našimi dverami.“  Odpovedala mi nakoniec a vložila si mobil do kabelky.

Vzdychla som si. Presne túto odpoveď som aj čakala. „ A s kým sa máš stretnúť v Grille?“ neodpustila som si.

„S Alaricom…Keď  ma minule zavolal do školy, pretože Jeremy prepadá z dejepisu padla medzi nami iskra a…“

„A viem si to predstaviť.“ Dopovedala som za ňu. Nebolo mi pochuti, že moja teta bude mať rande s mojím učiteľom, ale vo svojom živote som už prežila aj väčšie katastrofy.

„Žiadna výčitka?“ prekvapila sa. „Tak dobre.“ Vzdychla si a pobozkala ma na čelo.

Ešte skôr ako za sebou zatvorila dvere zavolala na mňa: „Ak Jeremy zasa bude meškať okamžite mi zavolaj!“

Práve som sa chystala dať riad do umývačky a pokúsiť sa z nejakého polotovaru vytvoriť večeru, keď ktosi zazvonil. Pomyslela som si, že si Jenna niečo zabudla vrátane kľúčov.  V tomto prípade ma čakalo, ale prekvapenie.

„Chýbala si mi.“ Povedal mi Damon len čo som otvorila dvere.

Usmiala som sa a pobozkala ho.

„Si doma sama?“ opýtal sa prekvapene.

„Áno a práve som sa chystala urobiť večeru.“ Priznala som s povznesenou náladou.

„Naozaj?“ nahodil ten svoj typický úškrn a podržal mi stoličku. „Tak teda ty si sadni a variť budem ja.“

Nemala som inú možnosť len poslúchnuť a sledovať ho pri varení.  Večera už bola takmer hotová, keď buchli vchodové dvere. Obaja sme sa  išli ta pozrieť a zbadali sme môjho brata zjavne pod vplyvom alkoholu.

„Tebe už naozaj preskočilo Jeremy!“ vyčítala som mu. „Prečo to mne a Jenne robíš?“

„Tvoja sestra má pravdu.“ Ozval sa Damon, ktorý stál za mnou. Jeremy skrivil tvár zlosťou.

„A ty si kto, že mi vravíš čo mám robiť?“ odsekol a oprelo ho o zábradlie schodiska.

„Jeremy!“

Damon zrazu podišiel k nemu aby sa mu postavil a videl mu priamo do jeho nesústredených očí. „Chlapče daj si konečne do kopy svoj život, seba a prestaň ubližovať svojej sestre a tete. Rovnako prestaň utekať pred svojimi problémami a začni ich riešiť.“ Prehovoril naňho prísnym otcovským hlasom a mne sa zdalo, akoby by bol oveľa starší než som si doteraz myslela.

Pozrela som na Damona s tichým ďakujem.  „Jeremy a teraz choď do izby kým príde Jenna a uvidí ťa takéhoto.“

Napokon  sme sa obaja s Damonom posadili za stôl a ja som konečne ochutnala jeho kuchárske umenie.  Jedlo bolo výborné a začínala som pochybovať či na svete existuje niečo čo Damon nedokáže.

„No tak usmej sa!“ nabádal ma. „Alebo tak zle varím?“

„Nie, nie práve naopak!“

„Elena? Jeremy je už doma?“ ozvala sa Jenna odo dverí.Vošla do kuchyne a prekvapene sa pozerala raz na jedného,  raz na druhého.

„Ahoj teta!“ pozdravila som ju a zodvihla sa zo stoličky. „Neverila by si ako skvele vie Damon variť! Dokonca sám pripravil aj večeru!“  povedala som jej trochu nervózne a čakala na jej reakciu.

„Hmm, no bude to asi zmena popri polotovaroch, ktoré ponúkam ja…“ vzdychla si a pousmiala sa. Zjavne rande vyšlo a ja som si vydýchla.

„Pokojne pomôžem aj na budúce.“ Ponúkol sa Damon a tiež sa postavil. „Tak ja už pôjdem … Ibaže by som pomohol s riadom.“ Zažartoval a na rozlúčku ma nežne pobozkal.

„Dovidenia.“ Rozlúčila sa s ním teta a na moje prekvapenie celkom zdvorilo.

Medzi dverami som ho ešte silno objala, pretože som nechcela aby šiel preč. Mala som veľmi zvláštny pocit a nechcela som ho len tak ľahko pustiť.

„Ďakujem ti za všetko.“

„Za málo.“ Obdaril ma svojím úsmevom a šepol: „Ľúbim ťa.“

Nevydržala som to a znovu ho pobozkala. „Aj ja teba.“

Keď so ho videla odchádzať prišlo mi čudne clivo a upokojovala som sa iba tým, že sa čo chvíľa uvidíme znova.

 Zaslala: Petra